Bratislava 5. decembra 2024 – Dekarbonizácia je jedným z hlavných imperatívov súčasnej európskej klimatickej politiky a kľúčovým pilierom pri dosiahnutí cieľa klimatickej neutrality EÚ v roku 2050. Na špecifiká dekarbonizácie v členských krajinách EÚ v strednej a juhovýchodnej Európe (CEE/SEE) sa po tretíkrát zamerala štúdia „Central & South-Eastern Europe (Decarbonisation Report 2023“, ktorú pripravilo združenie Gas Infrastructure Europe (GIE) v spolupráci s poradenskou spoločnosťou Deloitte. Poukazuje na dôležitú úlohu energie v ekonomikách viacerých krajín regiónu CEE/SEE, významný pokrok pri dekarbonizácii ich energetiky, ako aj na výzvu, ktorú v tomto regióne predstavuje dekarbonizácia priemyslu z hľadiska nákladov či zamestnanosti.
Energia hrá veľmi dôležitú úlohu v ekonomikách viacerých krajín regiónu CEE/SEE v porovnaní s mnohými menej energeticky náročnými členskými štátmi v západnej Európe. Všetky krajiny v regióne okrem Rakúska a Cypru majú ukazovateľ energetickej náročnosti HDP vyšší, ako je priemer EÚ-27 na úrovni 117 KGOE/1 000 €, konštatuje štúdia v časti venovanej regionálnej analýze. Hodnoty v regióne sa pohybujú od 124 v prípade Grécka, cez 205 v prípade Slovenska až po bulharských 405 KGOE/1 000 €. Energetická náročnosť je jedným z ukazovateľov pri meraní energetických potrieb ekonomiky.
Vysoké číslo naznačuje, že ekonomika využíva na vytváranie svojich produktov a služieb veľa energie. Úroveň energetickej náročnosti podľa štúdie ovplyvňuje veľa faktorov. Odráža štruktúru ekonomiky a jej cyklus, všeobecnú životnú úroveň a poveternostné podmienky v referenčnej oblasti. Energetická náročnosť sa počíta ako jednotka energie na jednotku HDP. Viaceré krajiny v regióne medzi rokmi 2020 a 2021 medziročne znížili energetickú náročnosť, a to aj napriek nárastu ekonomickej aktivity po pandémii. Najvýraznejší pokles bol zaznamenaný na Slovensku (-7 %) a v Maďarsku (-5 %), k nárastu došlo v Chorvátsku (+4 %).
Významná úloha uhlia a ropy v spotrebnom mixe
Mnohé v štúdii sledované štáty sú zaťažené značnou uhlíkovou stopou v dôsledku rozsiahleho využívania uhlia a ropy pri ich celkovej spotrebe energie. Všetky krajiny, ktoré v súčasnosti využívajú hnedé uhlie, okrem Poľska, deklarovali v posledných dvoch rokoch jeho vyraďovanie v krátkodobom až strednodobom horizonte.
V dôsledku energetickej krízy v roku 2022 zaznamenalo využívanie pevných fosílnych palív, z ktorých väčšinu tvorí uhlie, pri výrobe energie v prvých mesiacoch roka výrazný nárast. V roku 2022 sa do pohotovostného režimu vrátilo 11 GW uhoľnej kapacity. K tomuto prudkému nárastu došlo predovšetkým v dôsledku zvýšených cien zemného plynu a následne jeho čiastočného nahradzovania uhlím pri výrobe elektriny, uviedla štúdia GIE. Zvýšené využívanie energie z uhlia zvýšilo rýchlosť ťažby zostávajúcich dostupných zdrojov uhlia, čím sa skrátila ich životnosť. Niektoré spoločnosti ťažiace uhlie navyše tvrdili, že výroba elektriny z pevných fosílnych palív by sa už v roku 2025 mohla stať nerentabilná v dôsledku zvyšujúcich sa nákladov na kvóty CO2. Napriek krátkodobému prudkému nárastu využívania uhlia sú tak sledované krajiny z dlhodobého hľadiska stále na ceste k jeho plánovanému vyraďovaniu, pričom je dokonca pravdepodobné, že niektoré krajiny môžu uhlie vyradiť pred stanovenými termínmi, poznamenalo GIE.
Zemný plyn výrazne zasiahla energetická kríza
Po prerušení dodávok ruského plynu do Európy v druhej polovici roku 2021 a ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 EÚ zažila vysoké ceny zemného plynu a obavy z jeho nedostatku. Mnohé krajiny reagovali úsporami energie. Dopyt po zemnom plyne v EÚ v roku 2022 skutočne klesol o 13,2 %, čo sa blížilo k dobrovoľnému zníženiu o 15 %, na ktorom sa dohodla EÚ.
V roku 2021 sa Únia pri svojej spotrebe zemného plynu z viac ako 83 % spoliehala na dovoz. Po ruskej invázii na Ukrajinu prijala plán REPowerEU, ktorý obsahuje súbor opatrení na zníženie jej závislosti od dovozu. Zahŕňa plány na domácu výrobu 35 bcm biometánu a 10 bcm obnoviteľného vodíka. EÚ tiež chce pokračovať v znižovaní spotreby zemného plynu prostredníctvom ďalších opatrení v oblasti energetickej účinnosti (náhrada 38 bcm ruského plynu), zvýšeného zavádzania tepelných čerpadiel (náhrada 35 bcm ruského plynu) a výstavby ďalších OZE. Pre zostávajúci dovoz plánuje diverzifikáciu zdrojov zemného plynu prostredníctvom dodatočných plynovodných prepojení, zvýšenia dovoznej kapacity LNG (-50 bcm ruského plynu) do roku 2030 a import 10 bcm obnoviteľného vodíka.
Hoci z dlhodobého hľadiska EÚ plánuje znížiť spotrebu zemného plynu, v krátkodobom horizonte sa naň bude stále spoliehať. „So zvyšujúcim sa podielom OZE v energetickom mixe a pokračujúcim vyraďovaním uhlia budú systémy na prenos energie potrebovať dodatočné zdroje flexibility. V dôsledku toho viaceré krajiny plánujú ďalší rozvoj plynových elektrární,“ zdôraznila štúdia. V regióne CEE a SEE medzi ne patria Bulharsko (1 GW), Chorvátsko (0,4 GW), Cyprus (0,26 GW v roku 2023), Česko (1 – 1,5 GW), Estónsko (pravdepodobne 0,25 GW), Grécko (5 GW), Maďarsko (1,65 GW), Poľsko (5 GW) a Rumunsko (3,56 GW do roku 2028). Okrem výroby elektriny sa plyn v EÚ používa najmä na vykurovanie domácností a priemyselné procesy, kde elektrifikácia alebo náhrada inými OZE zostáva problematická.
Z krátkodobého hľadiska je zabezpečenie dodávok plynu na zimu skutočným problémom, najmä v regióne strednej a východnej Európy a juhovýchodnej Európy. V dôsledku toho Rada prijala nariadenie, ktorého cieľom je zabezpečiť naplnenie skladovacích kapacít plynu v EÚ pred zimnou sezónou.
Najviac emisií produkuje energetika a priemysel
V sektorovej analýze štúdia pripomína, že pri hodnotení postupu dekarbonizácie je kľúčové posudzovať každý sektor individuálne, keďže majú značne odlišný dekarbonizačný potenciál. Podľa monitoringu EÚ troma sektormi s najpomalším pokrokom pri znižovaní emisií sú doprava, poľnohospodárstvo a budovy.
Tak ako vo zvyšku EÚ, aj v regióne CEE/SEE sú sektory „Energetika & Utilities“ a „Priemysel“ odvetviami s najväčším množstvom emisií. Estónsko, Bulharsko, Cyprus, Česko, Poľsko, Slovinsko, Grécko a Maďarsko produkujú viac emisií v prvom z nich, Slovensko, Rakúsko, Rumunsko, Litva a Lotyšsko sa musia vo svojom úsilí o dekarbonizáciu výrazne zamerať na druhý. Chorvátsko a Maďarsko zápasia s vyšším znečistením, ako je priemer EÚ-27 v domácnostiach.
Podobne ako v EÚ vo všeobecnosti možno najvýraznejší pokrok v regionálnej dekarbonizácii nájsť v sektore výroby energie. Na dosiahnutie cieľa EÚ v oblasti klimatickej neutrality musí používanie uhlia v sektore elektrickej energie úplne skončiť. Podiel tuhých fosílnych palív na výrobe elektriny, z ktorých 80 – 90 % tvorí uhlie, zostal výrazne nad priemerom EÚ (16 %) v Poľsku, Česku a Bulharsku a mierne nad priemerom EÚ v Rumunsku a Slovinsku v roku 2021.
Pokrok v dekarbonizácii vykurovania a chladenia
Proces nahrádzania fosílnych palív OZE a inými bezuhlíkovými riešeniami v sektore vykurovania a chladenia bol doteraz pomalší ako v sektore výroby energie, uvádza štúdia GIE. Priemerná spotreba uhlia a zemného plynu v EÚ-27 sa v roku 2021 medziročne zvýšila z 15 % a 20 % na 27 % a 36 %. Podobne ako v priemere EÚ, sa aj Bulharsko, Chorvátsko, Rumunsko, Slovensko a Maďarsko spoliehajú na vykurovanie zemným plynom, zatiaľ čo Pobaltie a Rakúsko získavajú väčšinu tepla z OZE.
Kým väčšina krajín EÚ vyrába teplo z iných fosílnych palív (zemný plyn, ropa/ropné produkty) alebo OZE, niekoľko štátov CEE/SEE sa vo veľkej miere spolieha na uhlie a iné tuhé fosílne palivá. Najmä Grécko, Poľsko či Česko vyrábajú viac ako 40 % tepla z pevných fosílnych palív.
Dekarbonizácia v doprave sa len začala
Vo väčšine krajín CEE/SEE je doprava prvým alebo druhým najväčším prispievateľom k emisiám skleníkových plynov. Podiel alternatívnych palív k tradičným kvapalným palivám z ropy (najmä plynné palivá a biobenzín/nafta) je zatiaľ väčší ako 20 % len v Bulharsku.
Najväčší podiel elektriny spomedzi krajín regiónu má Rakúsko, no aj ten bol v roku 2021 len 3 %. Pokiaľ ide o využívanie alternatívnych palív, inými slovami palív alebo zdrojov, ktoré slúžia aspoň čiastočne ako náhrada fosílnych ropných zdrojov v sektore dopravy, tieto zdroje si vyžadujú inštaláciu alternatívnej infraštruktúry, ktorá nie je zameniteľná, poznamenala štúdia.
Projekt EK „Európske observatórium pre alternatívne palivá“ zhromažďuje a pravidelne aktualizuje údaje pre všetky krajiny EÚ. Podľa jeho údajov dominuje v mixe alternatívnych palív vo väčšine krajín v regióne skvapalnený ropný plyn (LPG). Dáta o inštaláciách na konci roka 2022 ukazujú, že iba Rakúsko, Cyprus a Maďarsko majú kumulatívny podiel elektrických (batériové elektrické vozidlo, BEV) a hybridných vozidiel (plug-in hybridné elektrické vozidlá, PHEV) 50 % alebo viac z celkového počtu vozidiel na alternatívne palivo.
Len Poľsko (115), Rakúsko (62), Česko (12), Slovensko (3), Estónsko (2) a Litva (1) zaregistrovali osobné vozidlá na vodík.
Dekarbonizácia priemyslu predstavuje výzvu
V priemysle sa dekarbonizácia ukazuje ako veľmi zložitá, pretože si vyžaduje prepracovanie výrobných procesov a prerobenie existujúcich lokalít s nákladnými prestavbami a dodatočnými úpravami, konštatuje GIE. Pre spoločnosti adaptujúce nízkoemisnú výrobu to znamená krátkodobé až strednodobé zvýšenie nákladov, čo ich znevýhodňuje. Podľa Eurostatu v roku 2022 mali podiel priemyslu (okrem stavebníctva) vyšší ako priemer EÚ-27 (21 %): ČR (27 %), Slovinsko (26 %), Poľsko (28 %), Slovensko (25 %), Maďarsko (24 %), Rumunsko (25 %), Rakúsko (22 %), a Litva (23 %), čo robí ich hospodárstva zraniteľnejšie pri zavádzaní štrukturálnych zmien.
Okrem toho regionálny priemysel a výrobný sektor (okrem stavebníctva) zamestnáva v niektorých krajinách CEE/SEE približne polovicu pracovnej sily, príkladom sú najmä ČR a na Slovensko (45 %), Slovinsko (37 %), Poľsko (42 %) ) a Lotyšsko (53 %). Vplyv dekarbonizácie na zamestnanosť preto musia tieto členské štáty zvážiť, konštatuje GIE.
Dekarbonizácia v službách sa má v nasledujúcich rokoch zvýšiť
V sektore služieb región celkovo nasleduje pokrok EÚ-27 a pristupuje k dekarbonizácii pomocou rovnakých nástrojov opatrení energetickej účinnosti a zameriava sa na rovnaké zdroje emisií, najmä budovy. V tomto smere zaostávajú Poľsko, Slovensko a v menšej miere Litva, ktoré v tomto sektore stále využívajú tuhé fosílne palivá v konečnej spotrebe energie.
Úsilie o dekarbonizáciu v službách by sa mohlo urýchliť vzhľadom na zvyšujúce sa opatrenia v oblasti energetickej účinnosti spôsobené energetickou krízou a novou legislatívou EÚ. Systém obchodovania s emisnými kvótami EÚ (EU ETS II) bol rozšírený aj na sektory dopravy a stavebníctva. Tento krok postupne spôsobí dodatočné náklady pri využívaní fosílnych palív v týchto odvetviach, čo podnieti ďalšie snahy o dekarbonizáciu.
Slovensko v štúdii GIE
Pokiaľ ide o Slovensko, podľa štúdie, má vyvážený energetický mix s výrazným podielom jadra a plynu. Celková energetická spotreba krajiny je závislá od ropných produktov využívaných v doprave, dovozu zemného plynu, domácej jadrovej energie a dovozu elektriny.
Na rozdiel od iných krajín Slovensko napriek energetickej kríze potvrdilo odchod od uhlia do konca roka 2023. Dva ďalšie jadrové reaktory Mochovce 3 a 4 pomôžu zabezpečiť dodávku elektriny po vyradení uhlia. Pridanie nových blokov zdvojnásobí jadrovú kapacitu (v súčasnosti 1 400 MW). Domácu spotrebu ženie dopyt po energii z priemyselného a komerčného sektora, uvádza štúdia GIE.
Slovensko podľa nej ročne spotrebuje okolo 5,2 bcm (52 TWh) plynu, z čoho 95 % dováža. Na dosiahnutie energetickej nezávislosti si Slovensko vyhradilo kapacitu vo viacerých európskych termináloch LNG a dovoz plynu z Nórska. Z podzemných zásobníkov plynu dokáže pri plnom využití ich kapacity pokryť asi 70 % svojej ročnej spotreby. Krajina pri výrobe tepla vo veľkej miere využíva zemný plyn a v menšej uhlie. Po uvedení jadrových blokov do plnej prevádzky by využitie odpadového tepla z nich mohlo podporiť dekarbonizáciu sektora vykurovania.
Väčšina elektriny SR pochádza z jadrovej energie (53 %), nasledujú OZE (24 %) a fosílne palivá (23 %). Slovensko plánuje vybudovať ďalšie kapacity OZE vrátane 80 MW solárnej energie v lokalitách ukončenej ťažby uhlia.
Pri dekarbonizácii dopravy uprednostňuje používanie motorov na stlačený zemný plyn (CNG, v súčasnosti cca 3000 osobných a ľahkých úžitkových vozidiel), skvapalnený propán (LPG, 50 000), ako aj bioCNG či bioLPG.
Rastie však aj počet BEV (asi 4700) a PHEV (4200), ako aj nabíjacia infraštruktúra (viac ako 2100 nabíjacích miest), vyčíslila štúdia.
Slovensko produkuje celkové emisie skleníkových plynov na úrovni 31,6 MtCO2e, čo predstavuje podiel 1,1 % na celkových emisiách skleníkových plynov v EÚ. Priemysel je zodpovedný za najväčší podiel emisií so 49 %. Nasledujú domácností a sektory energetiky a verejných služieb s 18 % a 16 % emisií.
Zemný plyn zostáva v strednodobom horizonte dôležitým energetickým zdrojom, najmä vďaka vysoko rozvinutým systémom centrálneho vykurovania pre domáci sektor a ťažko dekarbonizovateľný priemysel. Slovensko očakáva pokles spotreby zemného plynu v teplárenstve a nárast vo výrobe elektriny a doprave. Rýchlejší rozvoj OZE a alternatívnych palív spolu so zvyšovaním energetickej efektívnosti môžu znížiť plánovanú spotrebu.
Bioplyn a biometán
Na dosiahnutie svojich cieľov v oblasti obnoviteľných zdrojov plánuje Slovensko zvýšiť produkciu bioplynu a biometánu. Národný energetický a klimatický plán (NECP) predpokladá zvýšenie produkcie bioplynu a biometánu z 21 GWh v roku 2021 na 1 440 GWh v roku 2030.
Celková produkcia biometánu v roku 2030 by mala dosiahnuť 300 mil. m3/rok. Slovensko mieni využívať biometán vo viacerých sektoroch, doprave, vtláčanie do plynárenskej siete či teplárenstvo, uvádza GIE. Podľa NECP má Slovensko v úmysle zaviesť viaceré legislatívne opatrenia na podporu biometánu (podpora prechodu z bioplynu na biometán, zhodnocovania odpadov z rastlinnej a živočíšnej výroby, ako aj biologicky rozložiteľného komunálneho odpadu. Napríklad novelou zákona č. 309/2009 o podpore OZE zavádza povinnosť primiešavať biometán do LNG a CNG, čím sa jeho zvýši z 2 % na 14 % v roku 2030. Dôležitým faktorom je vznik a fungovanie Registra obnoviteľných plynov.
Vodík
Slovensko vníma vodíkové technológie ako perspektívnu možnosť dekarbonizácie ekonomiky. Podľa NECP sa na Slovensku do roku 2030 spotrebuje 200 kt H2 ročne, z čoho približne 40 % bude obnoviteľného alebo nízkouhlíkového (z jadra). Konkrétnejšie ciele boli prezentované v Národnej vodíkovej stratégii (NVS), podľa ktorej by sa hlavný rozvoj vodíka do roku 2030 mal zamerať na sektor dopravy.
Slovensko prijalo aj akčný plán pre úspešnú implementáciu NVS do roku 2026 s konkrétnymi krokmi a financovaním. Slovensko má tiež v pláne primiešavať vodík do prepravnej sústavy Eustreamu a prepravovať ho do ďalších krajín, uzavrela štúdia GIE.
Autor: Peter Jurkovič
Článok vyšiel v časopise SLOVGAS 2/2024