Bratislava 4. decembra 2024 – Koniec roka sa blíži a s ním aj vypršanie tranzitného kontraktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Zásadnou otázkou je, či bude alebo nebude pokračovať preprava plynu z východu na Slovensku. Na stole je stále viacero možností. Prezident Slovenského plynárenského a naftového zväzu (SPNZ) a generálny riaditeľ spoločnosti Eustream Rastislav Ňukovič argumentuje, že najlepším riešením pre všetky strany by bolo ešte aspoň na nejaký čas pokračovať v tranzite cez Ukrajinu.
Aké sú šance, že bude pokračovať tranzit plynu cez Ukrajinu a ďalej na Slovensko a do Európy?
O šanciach a pravdepodobnosti by som nerád špekuloval. Môžem však zhrnúť verejne dostupné informácie. Je fakt, že sa diskutuje o niekoľkých alternatívach, ako umožniť pokračovanie tranzitu. No treba otvorene priznať, že je tu pomerne vysoké riziko, že sa to nepodarí a treba sa pripraviť aj na scenár, že tranzit pokračovať nebude.
To, čo si naznačil, že je málo času, z toho by som sa až tak neznervózňoval. Je pravda, že niektoré z tých verejne prezentovaných riešení vyžadujú pomerne vážny právny fundament. Máme však historické precedensy, že o dôležitých veciach sa rokovalo na poslednú chvíľu.
Koniec koncov, aj súčasná dohoda medzi Naftogazom a Gazpromom, ktorej platnosť vyprší na konci tohto roku, bola dojednávaná v roku 2019 na poslednú chvíľu. Naftogaz a Gazprom ju podpisovali vo Viedni na Vianoce. My sme následne museli rokovať s naším partnerom, ukrajinským prepravcom, a prepojovacia dohoda sa podpisovala na Silvestra 2019 popoludní na bruselskom letisku. Z tohto pohľadu je ešte stále čas.
Aké riešenie sú teda na stole?
Zosumarizujem, čo „lieta“ vo verejnom priestore. Z môjho pohľadu najjednoduchšia možnosť je, že existujúce dohody by sa predĺžili. Sú dve: jedna hlavná, o ktorej sa najviac diskutuje a ktorú som už spomenul, medzi Naftogazom a Gazpromom. Treba povedať, že k tomu je ešte technická, prepojovacia dohoda medzi Gazpromom a ukrajinským prepravcom. Tieto dve dohody sa v roku 2019 podpisovali paralelne. Takže treba riešiť aj dohodu o komodite a jej preprave, ale aj technikálie, akým spôsobom zabezpečiť meranie a podobne. Čiže najjednoduchšie z môjho pohľadu by bolo predĺžiť tieto dve dohody. Aj keď podľa oficiálnych vyjadrení ukrajinských politikov sa zdá, že táto pravdepodobnosť veľká nie je. Druhou možnosťou by bolo, že by nejaký subjekt – konzorcium alebo veľká spoločnosť z Európy – v reťazci nahradil Naftozgaz (teda s ruskou stranou by komunikoval tento európsky subjekt, ktorý by si následne objednal prepravu cez územie Ukrajiny, pozn.). Ďalšou možnosťou by bolo, že veľký a zainteresovaný shipper, ktorý má záujem na dodávkach ruského plynu na územie svojej pôsobnosti, by urobil priamy kontrakt. Diskutovalo sa aj možnosti, že by určitú zodpovednosť prevzala azerbajdžanská spoločnosť SOCAR. Na hraniciach medzi Ruskom a Ukrajinou by sa neodovzdával ruský, ale azerbajdžanský plyn, ktorý by sa potom riešil formou nejakých swapov, teda zámen dodávok. Zhruba o týchto riešeniach sa vo verejnom priestore viac alebo menej diskutuje a sú na stole.
Platí, že pokračovanie tranzitu, pokiaľ by sa našlo akékoľvek z týchto riešení, by stále bolo to najlepšie pre Ukrajinu, EÚ aj pre Slovensko?
Áno. Som presvedčený, že pokračovanie tranzitu je v záujme všetkých zainteresovaných hráčov vrátane Európskej komisie a štátov EÚ. Samozrejme, rešpektujem dôsledky ruskej agresie na Ukrajine. Sankcie, ktoré uvalila EK na Rusko, sú oprávnené. Na plyn ale zatiaľ žiadne sankcie nie sú. Existuje len plán REPowerEU, ako výrazne, až na nulu, znížiť závislosť na dodávkach ruského plynu. Takže bez toho, že by som tento stav spochybňoval, si myslím, že pokračovanie tranzitu dáva zmysel pre všetkých zainteresovaných.
Napríklad pre Ukrajinu existujú dva veľké argumenty. Po prvé, z prepravy majú pomerne významný príjem, až do výšky miliardy eur ročne. Tú sústavu by potrebovali aj bez ruského plynu, aby dokázali zásobovať celé územie Ukrajiny, povedzme vlastným plynom alebo dovezeným zo západu. Takže peniaze na udržiavanie sústavy budú potrebovať. Ak by im tento príjem vypadol, peniaze by museli nájsť niekde inde, čo nie je úplne zanedbateľné. Druhý argument je možno ešte vážnejší. Už od začiatku vojny v roku 2022 energetická infraštruktúra, najmä elektrická, je pod výrazným atakom ruských zbraní, ale tranzitu plynu sa to zatiaľ nedotklo. Ak by ruský plyn v ukrajinskej sieti nebol, hrozí, že by sa stala terčom útokov a Ukrajinci by mali problém zásobovať sami seba. V prípade EK sú tiež dva hlavné argumenty, pre ktoré by mala mať záujem na aspoň dočasnom predĺžení tranzitu, ktoré by bolo v súlade s európskymi plánmi.
Prvý argument je, že aktuálne spotové ceny plynu sú ešte stále takmer dvojnásobné oproti obdobiu pred krízou. Ak by už bolo všetko vyriešené, ak by sme kompletne nahradili ruský plyn inými zdrojmi, napríklad LNG, trhy by sa mali upokojiť a ceny by mali zhruba rešpektovať náklady a celosvetový trh, čo v Európe zjavne neplatí.
Pri druhom argumente použijem príklad toho, čo sa stalo približne v polovici septembra na spotových trhoch, keď Ukrajinská Pravda zverejnila informáciu, že existuje dohoda medzi Ukrajinou a Azerbajdžanom a tranzit bude pokračovať. Informáciu prebrali aj veľké európske a svetové médiá, ako je napríklad Reuters, a v priebehu 15 minút klesla spotová cena plynu na trhoch o 4–5 eur, teda veľmi významne. Potom to novinári začali overovať a ukázalo sa, že to nie je pravda. Cena sa za najbližších pár hodín vrátila naspäť. Trh teda ešte stále nepovažuje otázku náhrady ruského zemného plynu za vyriešenú. Riziko, že tranzit od januára nebude pokračovať, je už započítané aj v súčasných cenách. To znamená, že celá EÚ, všetky európske štáty platia cca o 4–5 eur viac, ako by mohli, keby sme už teraz mali riešenie a vedeli by sme, čo sa stane.
Možno to ešte troška rozviniem, lebo často sa hovorí, že pokračovanie tranzitu je o tom, že EÚ ním podporuje vojnu na Ukrajine a Rusko získava prostriedky na financovanie vojny. Čo je v zásade pravda, určite aj z tých peňazí vojnu financuje. No urobme si krátky prepočet. Predikcia dodávok ruského plynu v tomto roku sa momentálne pohybuje okolo 14 mld. m3. Keď si prepočítame energetickú hodnotu krát forwardová cena na budúci rok, čo je cca 39 eur/MWh, tak to, čo zinkasuje Gazprom, je zhruba 5,8 mld. eur. Samozrejme, majú náklady na ťažbu, prepravu – vrátane poplatku pre Ukrajinu. Bez detailov poviem, že odhad nákladov je asi 1,8 mld. eur. Takže čistý zisk Gazpromu je zhruba 4 miliardy eur.
Teraz si zoberme prepočet pre EÚ, ktorá má za tento rok odhadovanú spotrebu necelých 400 mld. m3 plynu. Zoberieme tú istú cenu, energetickú hodnotu, a ak by sme cenu ponížili čo i len o jednou euro, znamenalo by to úsporu zhruba 4,1 mld. eur, čiže porovnateľná suma.
Keďže ten rozdiel v cene plynu po správe o azerbajdžanskom plyne bol okamžite 4–5 eur, tak to vynásobme a bavíme sa o sume 16 až 20 mld. eur, ktorú celá EÚ prepláca za energie v tomto roku. A ak sa to nevyrieši, tak aj v budúcom roku. Z európskej ekonomiky tak odchádzajú preč obrovské zdroje, možno ešte väčšie, ako je plánovaná výška podpory EÚ pre Ukrajinu. Takže pre mňa je úplne logické, že EK by mala mať záujem na riešení tejto otázky.
Ak sa vrátim k tomu, čo si teraz hovoril, ale aj k vývoju pri tom kontrakte pred piatimi rokmi. Veľmi dôležitú úlohu zohrala EK, v tom čase eurokomisár Maroš Šefčovič. Bude potrebná aj pri vyriešení tejto situácie väčšia aktivita zo strany Bruselu?
Myslím si, že by bolo úplne ideálne, keby sme sa dostali do rovnakého stavu alebo prístupu, aký bol v roku 2019. Vtedy vznikol veľký problém a EK poverila svojho zástupcu, zhodou okolností to bol slovenský eurokomisár Maroš Šefčovič, mediáciou rokovaní a supervízorstvom.
Bol veľmi úspešný, lebo na Vianoce sa podpísal kontrakt platný do dnešného dňa. Komisia má zatiaľ skôr odmietavé stanovisko a tlačí na to, aby sme sa ako EÚ odpojili od ruského plynu, čo som hovoril už na začiatku, že nespochybňujem.
Keď si zoberieme plán REPowerEU, má deadline rok 2027. Myslím si, že by veľmi pomohlo, keby sme našli dočasné riešenie, rádovo aspoň na pár mesiacov, prípadne na rok – dva, aby sa doriešili otvorené otázky. Nech sa dobuduje regasifikačná infraštruktúra pre LNG, lebo má množstvo obmedzení po trasách, ktoré si ešte vyžadujú čas na doriešenie. Na mítingu Juhovýchodnej európskej skupiny pre plynové prepojenie (CESEC) sa hovorilo o Moldavsku, ktoré má vážne obavy, že po zastavení ruských dodávok bude mať problém prežiť zimu. U nás v EÚ to nie ani tak o bezpečnosti dodávok, s komoditou by to malo byť vyriešené, ale je to otázka ceny. K tomu smerujú všetky moje vysvetlenia. Zdá sa, že v Moldavsku by to teoreticky mohlo spôsobiť aj nedostatok suroviny. Keď to celé zosumarizujem, myslím si, že by bolo ideálne, keby EK k tomu zaujala podobný postoj ako v roku 2019 a niekoho poverila mediáciou problému alebo aby minimálne do hľadania riešenia „nehádzala vidly“ a nebránila mu.
To, o čom sme doteraz rozprávali, je akýsi plán A, teda že sa nájde spôsob pokračovania tranzitu. Ale musíme rátať aj s tým, že sa nenájde a tranzit nebude pokračovať. Čiže musíme mať plán B. Vďaka investíciám Eustreamu za posledné roky máme perfektne diverzifikované trasy, sme prepojení so všetkými susedmi. Vďaka aktivite SPP máme pomerne slušne diverzifikovaných aj dodávateľov. Aké sú však v tomto smere možné riziká toho plánu B, pri ktorom by sme mali dostávať plyn z iných smerov?
Pokiaľ viem, všetci dotknutí, na Slovensku aj v celom regióne, sa pripravujú aj na takýto scenár. Z pohľadu prepravy si Eustream svoju domácu úloh splnil. Oproti minulosti, keď sme mali jednosmernú sieť a predpokladalo sa, že budeme prepravovať len ruský plyn z východu na západ, sme niekde absolútne inde, všetko je obojsmerné a sme prepojení na všetky okolité krajiny. Takže to uľahčuje hľadanie alternatív zdroja z pohľadu prepravy.
Druhá vec je otázka shipperov. Náš najväčší, SPP, verejne vyhlasuje, že na túto situáciu sa pripravuje tým, že má objednané zatiaľ najväčšie kapacity zásobníkov, ktoré budú do konca roka naplnené na 100 %. Malo by to predstavovať dostatok plynu na pokrytie 50 % celoročnej spotreby svojich zákazníkov. Plus majú päť diverzifikačných kontraktov s firmami, ako sú BP, ExxonMobil, Eni, Shell či RWE. Čiže sú to neruské zdroje a podľa ich vyjadrení sú flexibilné a vedia ich navýšiť. Tým sa podľa mňa celkom pragmaticky pripravujú na scenár, čo sa stane po 1. januári, lebo nemá zas význam nakontrahovať veľa, keď potom nebudú vedieť, čo s tým plynom. V podstate už aj teraz to robia tak, že využívajú „ship-or-pay“ kontrakt s Ruskom, ktorý je pre nás najvýhodnejší. Musím dodať jednu poznámku. Cena plynu ako komodity, je jedno, z akého zdroja, je v zásade rovnaká, lebo vždy sa to odvíja od burzy. Rozdiel pre Slovensko je v tom, že v prípade ruského plynu sme na začiatku reťazca, kde už netreba platiť dodatočné poplatky. Zatiaľ čo, keby sme nakupovali LNG z Nemecka alebo Talianska, treba k tomu pripočítať aj prepravné poplatky cez jednotlivé krajiny. Tým pádom sa nám to predraží. Myslím si, že SPP sa v tomto smere správa pragmaticky a na základe toho, čo sa reálne stane, všetky zainteresované spoločnosti plán B rozvinieme do ďalších detailov.
Spomínal si, že najjednoduchšie riešenie je pokračovať v tom, čo je, je tam aj dlhodobý kontrakt. Na druhej strane, pri iných alternatívach nie sú dlhodobé zmluvy. Je to možné riziko?
Toto je jedno z rizík, ale nepovažoval by som ho za príliš vážne. V podstate celá EK tlačí na čo najflexibilnejší trh. To, že napríklad ruský kontrakt na komoditu je do roku 2034, vyplynulo vlastne z historickej situácie. A to, že diverzifikačné kontrakty nie sú dlhodobé, zase vyplýva z toho, že je neistota, čo sa stane. Myslím si, že ak dôjde k scenáru s nulovým tranzitom ruského plynu, SPP získal dostatočný časový vankúš na to, aby vedel zásobovať zo zásobníkov plus z existujúcich diverzifikačných kontraktov. A potom buď uzavrieť ďalšie alebo navýšiť existujúce diverzifikačné zmluvy, a tak sato riziko dá eliminovať.
Na druhej strane vidíme, že po roku 2022 viaceré členské štáty myslia na svoje vlastné záujmy, aj pokiaľ ide o prepravu plynu alebo fungovanie spoločného trhu. Napríklad nemecký neutralizačný poplatok, ktorý predražuje prepravu. Hoci sa v tomto roku skončí, sú aj iné krajiny, ktoré výrazne zvýšili poplatky a využívajú, možno až zneužívajú situáciu. Dá sa takýto vývoj očakávať aj do budúcnosti, môže nám uškodiť aj to, že každý si „hľadí svoje“?
Keď je nejaká kríza, je prirodzená ľudská vlastnosť, že každý v prvom rade hľadí na seba a až potom na druhých. Precedens máme aj keď nastala koronakríza. Všetci zháňali rúška, dezinfekciu, atď. Na začiatku bola taká „ruvačka“ a každý sa staral o seba. Ale po pár týždňoch sa všetci hráči trocha spamätali, prišlo k istej solidarite a začali fungovať ako spoločný trh.
Niečo podobné je podľa mňa pravdepodobné, že sa stane aj po Novom roku, ak by teda tranzit nepokračoval. V prvom kroku bude každý riešiť sám seba. Až potom, keď sa „prach usadí“, začnú sa hľadať nejaké spoločné riešenie. Neutrality charge, celým názvom neutralizačný poplatok za skladovanie, Nemecko zaviedlo preto, lebo po zastavení dodávok cez Nord Stream sa im výrazne zvýšili náklady na budovanie LNG infraštruktúry a nákup drahého plynu zo spotových trhov. Tieto náklady si chcú kompenzovať, čo je asi logické. Pre stredoeurópsky región by to znamenalo, že krajinám ako Česko, Rakúsko, Slovensko by sa výrazne predražila platba za trasu.
Samozrejme, Eustream nie je obchodník, má svoje kompetencie. Patrí medzi ne aj snaha vstúpiť do projektov, ktoré môžu aj z hľadiska celoeurópskej spolupráce pomôcť k diverzifikácii a získaniu nových zdrojov plynu. Mám na mysli projekty, ako je Vertical Corridor alebo Solidarity Ring, kde Eustream je jedným z hráčov. Aká je perspektíva týchto projektov zameraných na to, aby do priestoru Európy prišiel plyn z kaspickej alebo čiernomorskej oblasti?
Spomínané projekty Vertical Corridor a Solidarity Ring, môžem k ním pripočítať aj Eastring, už rozvíjame pomerne dlho a nesúvisí to so súčasnou energetickou krízou vyvolanou vojnou. Diverzifikáciu sme začali riešiť už v roku 2009, keď bola prvá väčšia energetická kríza. Už odvtedy sú snahy v celej EÚ vrátane Slovenska hľadať alternatívy. Preto Eustream je súčasťou týchto iniciatív.
Vertical Corridor je iniciatíva, ako doviezť do nášho regiónu LNG z Grécka cez jeho územie a následne Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko a Ukrajinu. To je jedna cesta. Súčasťou sú aj spoločnosti z Maďarska a Slovenska a to je druhá vetva. Solidarity Ring je konkurenčný projekt v tom zmysle, že ide o rovnaký koridor, ale zdroj je iný, počíta sa s azerbajdžanským plynom. Nadväzuje na memorandum, ktoré podpísala Ursula von der Leyenová a azerbajdžanský prezident Alijev o zvýšení dodávok azerbajdžanského plynu. Predpoklad bol, a stále je, že by sa navýšili kapacity plynovodov TAP a TANAP, predstavujúcich južnú cestu do Talianska. My sme prišli s iniciatívou Solidarity Ring, kde ponúkame existujúce kapacity spomínaných krajín.
Treba otvorene povedať, že progres je pomalý. Začiatkom júla bol čas na inkrementálnu procedúru, kde sa mohol trh vyjadriť, či má záujem o takéto riešenie. Procedúra v jednotlivých krajinách úspešná nebola. V našom prípade sme ponúkli len nové kapacity, podarilo sa nám navýšiť kapacitu prepoja medzi Maďarskom a Slovenskom z 1,7 na 3,6 mld. m3 ročne, čo je pomerne dramatické navýšenie. O túto kapacitu záujem bol a je aj významne zarezervovaná.
Oba spomenuté projekty sú zamerané na využitie existujúcej infraštruktúry. Dôvod, prečo bola inkrementálna procedúra neúspešná, podľa mňa tkvie v tom, že jednotlivé krajiny sa do toho snažia „zamontovať“ aj svoje lokálne náklady, ktoré až tak s medzinárodnými kapacitami nesúvisia. Na druhej strane EK, vzhľadom na svoje zelené ciele, tomu nevenuje až takú pozornosť, akú by si to zaslúžilo. Zatiaľ nie sú možné nejaké finančné podpory, povedzme z CEF fondu (Nástroj na prepájanie Európy) alebo niečoho podobného, aby sa poplatky a cena trasy znížili. To je podľa mňa dôvod, prečo momentálne rozmýšľame, ako ďalej.
Čo spomínaný Eastring? Je to projekt, ktorý bol prezentovaný pred niekoľkými rokmi, má za sebou štúdiu uskutočniteľnosti, bol však odložený „do zásuvky“? Je čas ho vybrať a oprášiť?
Eastring má rovnaký cieľ, prepravovať plyn z oblasti Azerbajdžan, Kaspik a podobne, do nášho regiónu cez už spomenuté krajiny. Ide však o úplne nové, vysokokapacitné potrubie. Čiže, bavíme sa o oveľa väčších kapacitách ako v prípade Solidarity Ringu a Vertical Corridoru. Cena tejto trasy by mala byť oveľa nižšia, vzhľadom na významne vyššiu efektivitu takéhoto riešenia. Kapacita by bola minimálne 10 až 20 mld. m3, čiže veľkokapacitné potrubie pretínajúce celý ten región. Pripojilo by sa na Slovensku a potom by sa dala využiť celá existujúca infraštruktúra. To je základná idea Eastringu. Áno, myslím si, že teraz je momentum pre vytiahnutie projektu zo zásuvky a porozmýšľať, či by nevyriešil problémy, ktoré zaznamenávame pri Vertical Corridore a Solidarity Ringu.
Eustream v tomto roku zaznamenal jeden projektový úspech, keď získal štatút IPCEI pre projekt „H2 Infrastructure – Transmission Repurpose (H2I-TR)“, teda prerobenia jednej z línií plynovodu na prepravu vodíka. Je to pomerne významná vec, pretože ste druhou spoločnosťou, ako prvá získala tento status NAFTA, a na Slovensku ich je minimum. Ako pokračuje tento projekt?
Cez naše územie vedie 4–5 paralelných potrubí a tento projekt počíta s tým, že jednu by sme vyčlenili a prerobili na prepravu 100-percentného vodíka. Naozaj, na začiatku roka – a považujeme to za veľký úspech – sme dostali status projektu významného spoločného európskeho záujmu, ktorý determinuje isté predpoklady pre verejné zdroje na podporu výstavby takého projektu.
Momentálne máme niečo ako základnú štúdiu uskutočniteľnosti projektu, na jej základe sme vedeli dať aj žiadosti na IPCEI. Ďalším míľnikom je získanie stavebného povolenia, vypracovanie projektovej dokumentácie a detailné preskúmanie stavu toho potrubia. Ďalší krok predstavuje samotná realizácia.
Čiže to, kam sme sa chceli dostať, je pripraviť si projektovú dokumentáciu, detailne zmapovať, čo treba urobiť s potrubím a požiadať o povolenia na výstavbu. A s tým počkať, ako sa vykryštalizuje celoeurópsky trh s vodíkom a trasy, a potom v správny čas požiadať o implementáciu.
Musím povedať, že sme trochu sklamaní, keď napriek úspešnému IPCEI statusu zdroje ani na ten krok pre dokumentáciu zatiaľ, bohužiaľ, nevidíme ani na Slovensku. Skúsime sa uchádzať o CEF. Uvidíme, akí úspešní budeme. No čakali sme, že na Slovensku by sme mali byť úspešnejší, bavíme sa o nákladoch cca 20 mil. eur na to, aby sme mali kompletnú projektovú dokumentáciu. V prípade spomínanej detailnej analýzy toho stavu by sme chceli urobiť detailnú internú inšpekciu vybraného potrubia. Okrem tradičnej elektromagnetickej metódy využiť aj ultrazvukovú, to je veľmi dôležité pri vodíku vzhľadom na jeho malú molekulu.
Plus praktické výrezy častí potrubí, ktoré by sme detailne zanalyzovali, pokiaľ ide o potenciálne riziká súvisiace s vodíkom. Každých 20–30 km sa urobí výrez, ktorý sa v laboratóriu detailne zanalyzuje. Výsledky sa potom dajú použiť na celé potrubie. Toto je to, čo by sme chceli urobiť, aby sme boli pripravení na to, čo sa s vodíkom stane.
Nie je v tomto smere istou nevýhodou, že pri tomto projekte sa v minulosti počítalo so zeleným vodíkom z Ukrajiny, kde je teraz situácia komplikovaná? Napríklad aj aktualizovaná nemecká vodíková stratégia až tak s Ukrajinou nepočíta. Nemôže to byť nevýhoda pre plány Eustreamu?
Áno, treba otvorene povedať, že najdôležitejší zdroj vodíka pre náš plán je Ukrajina. To, že je tam vojna, vytvára riziko a odďaľuje pripravenosť. My sa chceme len pripraviť na realizáciu a teraz je len otázka, v ktorom čase bude pripravený zdroj aj destinácia. Musíme si otvorene povedať, že s touto otázkou momentálne zápasí celá Európa. Aj spomínané Nemecko sa spoliehalo na nórsky zdroj a pár týždňov dozadu Nórsko ohlásilo, že končí práce na tomto vodíkovom koridore. Takže áno, to, že zdrojom pre náš koridor má byť Ukrajina, je v súvislosti s vojnou riziko, ale nepovažujem ho za tak významné, aby sme nepokračovali aspoň po ten prvý krok.
Ono je to možno otázka pre celú Európu. Lebo mám taký pocit, že v celej EÚ dochádza k vytriezveniu zo súčasného nastavenia zelených cieľov. Ako keby bolo treba všetky plány a spôsoby pragmaticky znova zhodnotiť. A teraz sa nebavím len o molekule, čiže to neplatí len plynárenstvo, ale aj pre elektróny, teda plány v oblasti využívania elektriny – tepelné čerpadlá, elektromobily. V momente, keď zmizne štátna podpora, záujem ani zďaleka nedosahuje pôvodné predpoklady EK. Myslím si, že by sme mali celkovo prehodnotiť všetky zelené plány. Ciele sú v poriadku, ale to, akým spôsobom sa k ním dostať, by sa malo pragmaticky prehodnotiť. Nemyslím si, že tak, ako sú vytýčené termíny, že sú v momentálnom stave v Európe dosiahnuteľné.
Od roku 2022 si prezidentom SPNZ. Tvoje prvé funkčné obdobie sa končí na budúci rok. Ako by si ho zbilancoval?
Aj téma dnešného rozhovoru napovedá, že som sa stal prezidentom SPNZ v triéniu, ktoré bolo veľmi náročné, chce sa mi až povedať najťažšie. Ale asi každý by povedal, že to jeho bolo špeciálne a ťažké, takže to nechcem nejako preháňať. Faktom je, že voľby prezidenta SPNZ boli v roku 2022, keď prebiehal vojnový konflikt. Je jasné, a to musíš posúdiť aj ty, že záujem novinárov a mediálne výstupy sú diametrálne odlišné oproti obdobiu pred vojnou. Takže plynárenstvo – a celkovo energetika – je teraz „in medias res“ a to determinuje aj našu spoločnú prácu, či už z pohľadu SPNZ alebo Eustreamu.
Ak mám bilancovať, tak toto je to, čomu som sa venoval aj spolu s kolegami, aj s tebou. Určite to bude až do konca triénia top téma, ktorej sa budeme venovať.
Premýšľal si aj o tom, či po roku 2025 pokračovať a uchádzať sa o túto funkciu opäť?
Úprimne, je to ešte necelý rok. Uvažoval som o tom zatiaľ len letmo, budem sa musieť zamyslieť dôkladnejšie, ale áno, plánujem kandidovať znova na ďalšie triénium.
Autor: Richard Kvasňovský
Článok vyšiel v časopise SLOVGAS 2/2024