Praha 30. marca 2020 -Smrtnosť na nákazu COVID-19 je nižšia a počty nakazených v populácií sú naopak vyššie, ako ukazujú štatistiky. Tvrdí to predseda predstavenstva Energetického a priemyselného holding (EPH) Daniel Křetínský. Priznal sa, že bol pozitívne testovaný na koronavírus a prežil dva týždne v karanténe. Reakciu českej vlády na pandémiu považuje za správu a rýchlu, čím zamedzila podobnému vývoju ako v Taliansku. Napriek tomu však upozorňuje, že súčasné striktné opatrenia majú zmysel len počas určitého obdobia. Izolácia na tri až štyri mesiace môže spôsobiť, že sa epidémia vráti s rovnakou silou a vznikla by ekonomická kríza. Křetínský očakáva ekonomický prepad, no verí, že koronavírus prispeje k tomu, aby sa niektoré diskusie v energetike viedli racionálnejšie. Křetínský poskytol exkluzívny rozhovor českému ekonomickému denníku E15. Slovgas ho ponúka čitateľom celý v slovenskom preklade.
Boli ste pozitívne testovaný na COVID-19. Prečo ste sa nechali testovať?
Bol testovaný pre podozrenie na prítomnosť koronavírusu vo svojom okolí. Všetci, ktorí podstúpili testy, mali negatívne výsledky, vrátane jediného človeka, od ktorého som to mohol priamo dostať. Bol som pozitívne testovaný. To bolo v stredu 12. marca a odvtedy som v izolácií. Nemal som žiadny z príznakov, podľa ktorých by som mohol usudzovať, že som nakazený, žiadny kašeľ či zvýšená teplota, len ľahká nádcha, a tak som normálne pracoval. Musel som si to spätne interpretovať.
Čo ste prežívali, keď ste to zistili?
Ovládla ma šialená panika, že som nakazil kopu ľudí. Obvolal som všetkých, s ktorými som sa stretol – doma i v zahraničí. Mnohí sa nechali testovať, celkovo to bolo 27 ľudí. Všetci mali negatívne výsledky. Vrátane rodiny, masérky, zubnej hygieničky i spolupracovníkov vo firme, ktorí preto museli byť 14 dní v karanténe. Potom však prevládlo obrovské prekvapenie, aký priebeh môže mať ochorenie COVID-19. Na základe čísel, ktoré som následne študoval, mám na problém koronavírusu výrazne iný pohľad ako ten, ktorý v súčasnosti dominuje.
Denne sa objavujú štatistiky o pribúdajúcich chorých. Ako ich čítate vy?
Veľmi zle sa pracuje s číslami, je to evidentné a považujem to za neuveriteľné. Netýka sa to len Českej republiky. Vezmime si najpostihnutejšiu krajinu, Taliansko, kde žiaľ ľudia neumierajú len pre koronavírus, ale preto, že im na mnohých miestach skolabovalo zdravotníctvo. Štatisticky v tomto období umiera v Taliansku dve tisíc ľudí denne. Počas obdobia, keď je COVID-19 v Taliansku intenzívny, tam umrelo viac ako 60-tisíc ľudí. Desať tisíc ľudí, ktorí umreli na COVID-19, je hrozné číslo, ale stále je to 10-tisíc z viac ako 60-tisíc. Ako druhý príklad použijem Južnú Kóreu, ktorá si z koronavírusom poradila dobre. Za dva mesiace pôsobenia vírusu tam umrie 50-tisíc ľudí. Na COVID-19 však umrelo 140 osôb, teda 0,3 percenta zomretých. Doplním, že v Českej republike zomrie denne 300 ľudí, v súčasnosti asi viac. Za posledný týždeň tak umrelo viac ako dvetisíc Čechov. V tomto kontexte musíme vnímať tragické správy o obetiach COVID-19.
Svet reportuje desaťtisíce mŕtvych…
Je to tak a je to hrozný počet, ale stále platí, že je to približne 15 percent osôb, ktoré umrú v danom období každý rok. Ešte iný pohľad: v Taliansku žije 13,1 milióna občanov starších ako 65 rokov. Na COVID-19 zomrelo desaťtisíc ľudí starších ako 80 rokov s tým, že absolútna väčšina z nich mala iné vážne zdravotné problémy. V dôsledku koronavírusu v spojitosti so zlyhaním zdravotnej starostlivosti zomrelo 0,076 talianskej populácie nad 65 rokov. Z desaťtisíc dôchodcov nad 65 rokov ich zomrelo viac ako sedem, teda menej ako jeden z tisíca. Opäť opakujem, že každý stratený život je obrovská tragédia, a to nie sme v Taliansku ešte na konci. Napriek tomu však ani v Taliansku neplatí, že skupina nad 65 rokov, o ktorej hovoríme, že je ohrozená, masovo vymiera. Je to menej ako jeden z tisíca. Na druhej strane, takýto výsledok v Českej republike v žiadnom prípade nemôžeme pripustiť a verím, že ani nepripustíme. Okrem objektívneho počtu obetí, čo je samozrejme zásadné, ide aj o princíp. Z pohľadu základných ľudských práv a celého usporiadania demokratického systému je hodnotovo absolútne neprijateľné, aby ľudia umierali preto, že im nebola poskytnutá zdravotná starostlivosť. To by bolo obrovské zlyhanie.
Zmienili ste sa, že ste ochorením prešli takmer bez príznakov. Myslíte si, že je populácia zasiahnutá koronavírusom omnoho viac? Keď štatistika vychádza najmä z počtu testovaných ľudí…
Predstava smrtnosti, teda percenta mŕtvych ľudí zo skupiny nakazených počítaná tak, ako sa to dnes deje, je zjavne nesprávna. Každý, kto uvažuje logicky, musí chápať, že vzorec, kde máte v čitateli počet mŕtvych a v menovateli počet pozitívne testovaných, neukazuje smrtnosť. Je nesporné, že počet pozitívne testovaných je omnoho nižší ako celkový počet nakazených. Máme výsledky testov a z nich vychádza, že z testovaných ľudí je päť až desať percent pozitívnych. To platí aj pre Českú republiku – šesť percent ľudí, ktorí prídu na testy, má pozitívny výsledok. V žiadnom prípade tým nehovorím, že koronavírus má šesť percent populácie Českej republiky, ktorá mala posledný mesiac nádchu. Ale to číslo môže byť podobne ďaleko od pravdy ako záver, že sa počet testovaných rovná nakazeným. Zaujímavé sú aj údaje z krajín, kde sa veľa testuje. V Nemecku ukazuje takto chybne vypočítaná smrtnosť 0,75 percenta (430 úmrtí vs. 58-tisíc pozitívne testovaných), a pritom je jasné, že aktuálna skutočná smrtnosť je oveľa nižšia, pretože aj v Nemecku je nakazených určite násobne viac než testovaných. Rozhodne nevyhlasujem, že neprídu ďalšie úmrtia alebo sa situácia nemôže ešte nepriaznivo vyvinúť. Ale reálna smrtnosť rozhodne nie je v rádoch viac percent, príklad Nemecka, pokiaľ sa tam situácia dramaticky nezhorší, skôr ukazuje na úmrtnosť v rádoch nižších desatín percenta. Za predpokladu, že nedôjde ku kolapsu zdravotníctva. Aj normálna populácia, ktorá nemá vážne zdravotné problémy a nie je vo vysokom veku, dnes žije v strachu, že keď vyjde na ulicu, hrozí jej smrť. Akoby tu bol mor, ktorý vyhladí desaťtisíce ľudí. To sa jednoducho nestane. Na druhej strane opakujem, že boj proti koronavírusu dáva absolútny a obrovský zmysel, len sa vedie z iného dôvodu, než že by tu malo zomrieť niekoľko percent populácie.
Za čo sa teda vedie boj?
Za to, aby sme nemali zbytočná úmrtia. Aby sme sa nedostali do situácie, že nebudú stačiť zdravotnícke kapacity a nedokážeme sa o ľudí postarať. Vedieme boj, aby ľudia neumierali zbytočne. V Taliansku by niektorí pacienti z tých 10-tisíc mŕtvych mohli žiť, ak by dostali zdravotnú starostlivosť, ktorú mali dostať. Navyše sa obávam, že v Taliansku bude tento rok celkovo vyššia mortalita a že koronavírus nepriamo zabije viac nenakazených než nakazených. Pre preťaženie zdravotníctva, obmedzujúce pravidlá a paniku majú aj nenakazení ľudia horší prístup k zdravotnej starostlivosti. Aj keď smrtnosť na koronavírus nie je taká obrovská, ako si ľudia myslia, problémom je, že sa šíri agresívne a pri určitom počte pacientov má veľmi vážny priebeh, ktorý vyžaduje hospitalizáciu. A to preťažuje zdravotný systém. Na rozdiel od chrípky, ktorá ho nepreťaží. Preto musíme prijať reštriktívne opatrenia a byť disciplinovaní. Ak by sme neboli, dočkáme sa tragédie ako v Taliansku a ľudia budú umierať zbytočne.
Na čo by sa mala vláda sústrediť? Na posilnenie zdravotnej starostlivosti? Na zdravotné vybavenie, na lôžka, ventilátory?
Česká vláda urobila veľmi dobre, že opatrenia prijala rýchlo. Preto nemáme zatiaľ žiadny vážny problém ako v Taliansku. Získali sme čas na zásobovanie, nemocnice sa môžu lepšie pripraviť. Je potrebné oceniť, ako sa darí predovšetkým ministrovi vnútra Hamáčkovi organizovať pomoc. Tiež získavame ďalšie poznatky o koronavíruse. Tie striktné opatrenia však majú zmysel len počas určitého obdobia. Ak by sme sa všetci držali v izolácii tri alebo štyri mesiace a vírusu sa zdanlivo zbavili, riskujeme, že epidémia príde neskôr s rovnakou silou. Že tú krivku s prudkým nástupom len odložíme. Spôsobíme ekonomickú katastrofu a nevyriešime problém. Stratégia vyspelých štátov je jasná, usilujú sa o sploštenie krivky, o postupný nábeh nákazy.
Takže opatrenia vlády považujete za správne?
Myslím si, že vláda reagovala v podstate dobre. Keď vynechám šialený výrok pána Prymulu, ku ktorému inak chovám veľký rešpekt, že sa možno niekoľko rokov plošne nebude môcť cestovať. To sú šialené nápady. Chápem, že keď bude niekde ohnisko koronavírusu alebo inej choroby, ktorá by ohrozovala zdravie občanov, je možné na určité obdobie obmedziť cestovanie do konkrétneho štátu. Ale dlhodobé úplné uzavretie hraníc je v rozpore s listinou základných práv a slobôd. Našťastie na to česká vláda nijako nenadviazala, bol len jeden výrok. Ukazuje ale dobre, čo je riziko celej veci. Že ak začnú prevládať emócie, môže dôjsť ku skratom, nezmyselným a nebezpečným nápadom smerujúcim k zdravotne-policajnému štátu. Ale opakujem, že česká vláda zatiaľ koná veľmi dobre. Má však pred sebou úlohu určiť a správne načasovať ďalšie kroky. Prílišné predlžovanie tohto stavu tým určite nie je. Na druhej strane, samozrejme, nie som odborník, aby som mohol povedať, kedy je čas prejsť na iný typ obmedzenia. Osobne si myslím, že pôjde o uvoľnenie režimu pre väčšinu populácie a zvýšenú ochranu pre jej viac ohrozenú časť. Súčasne s istotou viem, že terajší striktný stav je potrebné absolútne využiť pre maximalizáciu potrebných zdravotníckych kapacít a ich vybavenie. Okrem uzatvorenia hraníc a obmedzenia pohybu ide aj o opatrenia na záchranu ekonomiky.
Objavujú sa rôzne plány, od štátnych záruk za úvery či priamej podpory až po nápady typu zákazov vyplácania dividend do zahraničia. Hrozí, že štát bude dlhodobo zasahovať do biznisu?
Niektoré odvetvia ekonomiky sa zastavili, veľa podnikov muselo úplne prerušiť prevádzku, čo má obrovský druhotný dosah na ďalšie firmy. A to je presne okamih, keď štát musí poskytnúť pomoc. Na rozdiel od krízy 2009 prichádza reakcia štátov rýchlo a dobre. Záchranný balík v USA má obrovský rozmer, rovnako tak, presnejšie relatívne ešte väčší, v Nemecku. Štát musí zasiahnuť v niekoľkých smeroch. Musí urobiť maximum, aby eliminoval zbytočnú nezamestnanosť a pomohol menším podnikom prekonať úplný výpadok príjmov pod podmienkou zachovania zamestnanosti. Druhým opatrením je dobrá starostlivosť o novo nezamestnaných. Tretím kľúčovým pilierom je zabezpečiť dostupnosť pôžičiek pre firmy, ktoré teraz prechádzajú ekonomickým šokom. Táto pomoc je návratná.
Ďalším dôležitým bodom sú uisťujúce a pozitívne signály zahraničným investorom. Teda presný opak zákazu vyplácania dividend do zahraničia, to by mohla byť pre českú ekonomiku smrteľná rana. Musíme si uvedomiť, že príde kríza a rad dôležitých zahraničných podnikov bude obmedzovať výrobné kapacity a investície. A my predsa potrebujeme, aby tieto firmy kapacity a investície v Českej republike neobmedzili alebo obmedzili čo najmenej. Potrebujeme, aby sa tu Volkswagen cítil ako vítaný a vyhodnotil si, že Česká republika je pre neho najlepším investičným prostredím a kapacity tu bude chcieť zavrieť ako posledný – tak mu asi nebudeme zakazovať, aby si vyplácal dividendy. Komplexnejšia je situácia v bankovníctve, tam istý tlak vzhľadom k úlohe bánk v ekonomike a platnú reguláciu chápem. Aj u nich ale musíme postupovať citlivo, mimo túto oblasť by to bola úplne zásadná chyba.
Ako riadite svoje firmy naprieč Európou? Váš holding pôsobí na viacerých trhoch – Česko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko…
Môj osobný odhad je, že z tých veľkých ekonomík výrazne najlepšie dopadne Nemecko. Bude mať najmenšie straty, pritom nemá najviac reštriktívnych opatrení. Má oveľa menej mŕtvych ako Francúzsko, Veľká Británia a dramaticky menej ako Taliansko. Majú vyššiu kapacitu nemocníc, najmä jednotiek intenzívnej starostlivosti, reagujú rýchlo, sú výborne zorganizovaní. Toto bude znieť desivo a cynicky: tie doterajšie úmrtia makroekonomicky neznamenajú nič podstatné, môžu avšak mať obrovský dopad na psychiku národa a tým aj na celkové správanie populácie. Takže štáty, ktoré prejdú krízou úspešne, budú zrejme pociťovať aj menej negatívne ekonomické dopady. Z ekonomického pohľadu je ale samozrejme absolútne zásadná doba trvania obmedzenia pohybu osôb a uzavretie väčšiny služieb. Každý týždeň sa bude počítať. A ako riadim firmy? Som dvanásť hodín denne na telefóne, takže som sa za celý čas fyzickej izolácie zatiaľ ani necítil sám alebo stiesnene. Chýbajú mi najbližší, ale iný problém som nemal.
Ešte späť k Taliansku, prítomnosť EPH je tam veľmi výrazná. Ako to vaše podniky zvládajú a ako to vidíte do budúcnosti?
Pokiaľ ide o energetiku, tiež je krízou zasiahnutá, ale
rozhodne nie je najviac postihnutým sektorom. Infraštruktúra ešte menej. Výroba
energie je postihnutá krízou cien komodít aj poklesom dopytu, napriek tomu to
nie je fatálne. Čo sa týka EPH a energetického sektora v Taliansku, z ekonomického
pohľadu nervózny nie som. Z ľudského hľadiska s Talianskom naozaj súcitím. V
ďalších odboroch, v ktorých sme aktívni, vidím najväčšie dosahy zatiaľ asi na
médiá. To pre nás nie je hlavná ekonomická aktivita, ale médiá sú v zložitej
situácii, najmä tlač. Všetky médiá musia fungovať, dokonca v ťažších
podmienkach, tlači však vypadli nielen príjmy z inzercie, ale sú veľké
obmedzenia v distribučnej sieti, ktoré majú vplyv na predajnosť tlačených verzií,
takže dostávajú negatívne údery z dvoch strán. Naopak, dobre funguje
e-commerce. Som rád, že sa našim firmám darí zvyšovať kapacity a poskytovať
služby, ktoré sú teraz pre české domácnosti zásadné.
Do obdobia pandémie silnel politický prúd ekologického a klimatického aktivizmu a vyzeralo to tak, že sa mu biznis bude musieť radikálne podriadiť. Myslíte, že sa v súvislosti s nepochybným poklesom ekonomiky niektoré už schválené opatrenia zmiernia?
Myslím si, že by nebolo správne zrazu úplne ustupovať od témy, ktorá bola prioritou politikov mnohých krajín. Čo dáva zmysel, je prehodnotenie jednotlivých opatrení. Za seba musím povedať, že aj keby som bol prvým bojovníkom proti klimatickým zmenám, nevolil by som opatrenia, ktoré boli schválené. V európskej regulácii nesporne existuje rad bodov, kde môžeme pomôcť ekonomike, bez toho, aby sme ubližovali ambíciám v oblasti CO2. V Európe sme najviac zvyšovali náklady života strednej triedy, aj keď to nebolo vidieť – prostredníctvom rastu cien niektorých komodít, napríklad elektrickej energie, ale nielen tej. Pritom to z hľadiska dosahovania energetických cieľov ani nebolo potrebné. Takže verím, že tá debata sa teraz možno uskutoční racionálnejšie.
Takže napríklad predĺženie lehôt odstávok uhoľných elektrární by mohlo byť reálne?
Podstata problému je, že politika sa sústredila na obmedzovanie emisií v Európe. Tá zmätočnosť čísiel je bohužiaľ podobný príbeh – v inom garde – ako pri koronavíruse. Viac ako deväťdesiat percent emisií na Zemi nespôsobil človek spaľovaním, ale významnú časť týchto deväťdesiatich percent môže človek ovplyvňovať. Napríklad to, ako sa pracuje v poľnohospodárstve, má väčší vplyv ako celá doprava. Obrovský vplyv má deforestácia (odlesňovanie), lesné požiare. To ale európska politika neriešila buď vôbec, alebo v prípade Amazónie sumami rádovo v desiatkach miliónov eur.
Sústredili sme sa na oblasť emisií a tam už sú čísla presné. V prípade emisií CO2 vytvorených spaľovaním ich deväť percent vzniká v Európe. Na to, aby sme riešili týchto deväť percent – deväť percent z desiatich percent, teda menej ako jedno percento – išli záchranné balíky v hodnote biliónov eur. Toto percento s klimatickými zmenami neurobí nič. A jediným argumentom je, že musíme ísť ostatným príkladom. Bola to politika čudných gest.
Ako by to teda konkrétne malo vyzerať?
Malo sa povedať: sú tu takéto peniaze a za ne chceme ušetriť čo najviac emisií. Keby sme to urobili, nebudeme naháňať Volkswagen za to, že jeho diesel má o 0,1 emisie CO2 menej alebo viac, ale budeme riešiť, že v prevádzke sú dvadsať, tridsať, štyridsať rokov staré autá, ktoré majú mnohonásobné emisie CO2 a v obrovských násobkoch emisie pevných častíc a ďalších splodín a priamo do tváre vám fúkajú rakovinu. To je realita aj v Českej republike, kde je priemerný vek automobilového parku pätnásť rokov.
Podobne v energetike. V Európe budeme zatvárať elektrárne s účinnosťou 44 alebo 45 percent, prepustíme ľudí, budeme mať drahšie elektrinu, namiesto toho, aby sme investovali do modernizácie elektrární v krajinách, kde fungujú staré uhoľné elektrárne s účinnosťou dvadsať percent a kde spôsobujú lokálnu ekologickú katastrofu, pretože sú tam ťažké smogy. Pritom to mohla byť práca pre európsky priemysel a Európa ešte mohla exportovať technologický štandard a vlastniť ostatné aktíva v zahraničí. Znižovať emisie CO2 by sme teda mohli oveľa racionálnejšie, ak by sme konali globálne.
Pre predstavu, európske emisie CO2 klesajú v posledných rokoch rádovo o 50 až 160 miliónov ton, zatiaľ čo zvyšok sveta rastie medzi stovkami miliónov a miliardou ton, teda rádovo vo veľkých násobkoch. Navyše, v EÚ tlačia pokles emisií regulácie, ktoré zdražujú elektrinu, zatiaľ čo zvyšok sveta sa medzi uhlím a plynom rozhoduje čisto ekonomicky a znižuje tak cenu elektriny. Relatívne menší globálny rast emisií CO2 za rok 2019 máme len preto, že bol extrémne lacný plyn. Z toho je asi jasné, že šetrením iba európskych emisií toho v boji proti globálnemu otepľovaniu veľa nezmôžeme.
Vidíte nejaké biznisové príležitosti, ktoré plynú zo súčasnej situácie? Ktoré budú nadchádzajúce trendy?
Nová situácia vždy prináša nové možnosti. Určite sa ukáže, že niektoré veci vieme urobiť efektívnejšie. Na konkrétnej úrovni nesporne platí, že budú investori, ktorí budú vedieť robiť správne rozhodnutia v správny čas a, ako pri každej kríze, sa trh zmení. Niekto sa významne oslabí, iný posilní. Rad firiem v tejto situácii zvýši svoju efektivitu. V niektorých smeroch sa môže zmeniť naše spotrebiteľské a nákupné správanie. Zrejme sa zvýši podiel e-commerce, ktorý súčasne zlepší svoje služby. Prinesie to poučenie a nové modely fungovania niektorých služieb. Ale aby bolo jasné, radosť z krízy nemám, o to menej, že umierajú ľudia.
Musíte zásadne meniť stratégiu skupiny?
Považoval by som za vysoko neprofesionálne, keby sme ju nemenili. Vo chvíli, keď sa mení vonkajšie prostredie, musíte reagovať.
EPH i vaše ostatné aktivity od minulej finančnej krízy vyrástli. Vybudoval ste skupinu, giganta, ktorý má európsku váhu. Ste dobre vybavení na to, aby ste aj z tejto krízy vyšli víťazne? A kam pôjdete ďalej?
Snažíme sa využiť to, že máme dobrú finančnú i likvidnú situáciu a sme silná firma. Kríza sa do nášho hospodárenia premietne mierne negatívne, avšak menej ako v prípade drvivej väčšiny ostatných. Čo sa týka ďalšieho rastu, môžem avizovať, že mali sme pripravené jedno oznámenie týkajúce sa usporiadania našej skupiny a jej stratégie, ktoré by už bolo vydané, keby neprišla kríza. Platí, že EPH je naďalej energetickou firmou, ale je evidentné, že investujeme aj do iných oblastí. Tento trend bude pokračovať. Takže my, rovnaká skupina osôb v mierne inom usporiadaní, budeme investovať viac mimo energetiky. Energetika je naďalej náš kľúčový odbor, ale príležitosti pre atraktívny rast sú obmedzenejšie.
Budete sa pohybovať v európskom rámci, alebo hodláte zamieriť aj inam?
Naším základom je rozhodne Európa. Pri našej veľkosti – a už to je súčasťou nášho uvažovania – by som považoval za vysoko racionálne, aby sme mali nejakú materiálnu aktivitu ešte v Spojených štátoch, ale neviem, či sa to podarí.
Môže súčasná situácia negatívne zasiahnuť Európsku úniu? Štáty sa izolujú, ozýva sa občas kritika, že EÚ nezasiahla správne …
Z tohto hľadiska riziko oslabenia európskej integrácie nevidím, nie sú na to dôvody a bolo by to nešťastné. Európska únia teraz ani nemôže konať masívne. Súčasný problém sa rieši na úrovni národného štátu. Ale dúfam, že to povedie k tomu, aby Európska únia bola menej ideologická a viac pragmatická, myslím si, že tento tlak kríza prinesie. Bude samozrejme záležať aj na tom, či v terajšej kríze zabudneme na európsku a medzinárodnú solidaritu. Ak budeme mať napríklad fóbiu z Talianov, môže to európskym projektom otriasť a mohlo by to mať vplyv na vzťahy medzi národmi. Aby sme sa báli podať ruku Talianovi, to by som sa strašne hanbil.