Bratislava 25. februára 2025 – Ideologické politiky namiesto pragmatických, ako aj absencia racionálnej národnej, resp. európskej priemyselnej stratégie sú príčinami problémov nemeckej a európskej ekonomiky. Pre denník Die Welt to vo svojom komentári uviedol český podnikateľ a vlastník holdingovej spoločnosti Energetický a průmyslový holding (EPH) Daniel Křetínský, ktorý súčasne navrhol viacero riešení vrátane stanovenia realistického cieľa zníženia emisií v EÚ, ktorý zabráni používaniu technológií, absurdne zvyšujúcich náklady pre európske podniky a občanov. Niektoré z jeho myšlienok prinášame v článku, celé znenie je v linku…
Cena práce, nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily v mnohých odvetviach, nižšia flexibilita pracovného trhu, prehnaná regulácia a byrokracia, náklady na energie, miera zdanenia či vonkajšie tlaky súvisiace s nárastom kompetencií a konkurencieschopnosti iných regiónov. Také sú podľa Křetínskeho špecifické problémy a nepriaznivé faktory, ktorým čelí nemecká ekonomika.
Všetky tieto faktory majú podľa neho do značnej miery spoločné dve základné príčiny, ktoré nie sú vo verejnej diskusii plne docenené.
1. „Politiky v Nemecku aj v Európe – väčšinou zásadne ovplyvnené Nemeckom a zároveň najviac ovplyvňujúce Nemecko – neboli v posledných približne 15 rokoch pre príliš veľa odvetví a oblastí pragmatické, ale ideologické,“ uviedol Křetínský, podľa ktorého to zásadne kontrastuje s prístupom dvoch hlavných globálnych konkurentov Európy, Číny a USA. Práve táto diskrepancia zásadným spôsobom oslabuje konkurencieschopnosť viacerých priemyselných sektorov, ktoré sú pre Nemecko obzvlášť dôležité.
2. „EÚ a Nemecko, úplne v súlade so spomínaným ideologickým prístupom, nemali žiadnu konzistentnú racionálnu národnú, respektíve európsku priemyselnú stratégiu a nereagovali na najnovší vývoj svetovej ekonomiky, opäť na rozdiel najmä od Číny a tiež USA,“ konštatoval Křetínský pre Die Welt. Rovnako dôležité je, že táto nová ekonomická realita, keď Európa slabne a klesá jej konkurencieschopnosť, nebola reflektovaná v opatreniach medzinárodného obchodu a európskych reguláciách, a mnoho európskych priemyselných odvetví sa tak stáva veľmi zraniteľnými. „Tento trend sa ešte zrýchli, pokiaľ svoje politiky neupravíme,“ dodal.
Vyjadril tiež presvedčenie, že Európa by ani pod tlakom posledného vývoja súvisiaceho s nástupom Donalda Trumpa do úradu nemala ustupovať od svojich hodnôt a zdôraznil dôležitosť nového princípu a étosu potrebného pre európske ekonomiky aj nájdenie sociálneho kompromisu príliš polarizovaných spoločností. „Naozaj verím, že práve racionalita a pragmatizmus môžu byť tým správnym riešením v procese uplatňovania NAŠICH hodnôt,“ zdôraznil Křetínský.
Ideologické politiky
Prvou a kľúčovou oblasťou, kde je európsky prístup z veľkej časti ideologický, bol podľa neho boj proti zmene klímy, kde považuje za potrebné zvoliť iný prístup.
Zoznam priemyselných odvetví, ktoré je nutné pre zníženie emisií transformovať, je rozsiahly. Zahŕňa energetiku, automobilový a chemický priemysel, výrobu cementu a oceliarstva, ktoré tvoria chrbticu nemeckého priemyslu. Rad analýz podľa Křetínskeho dramaticky podceňuje systémovú (primárnu) povahu týchto ekonomických aktivít a dosah na priemyselné odvetvia z ich dodávateľského reťazca a na celú oblasť služieb. Pokles primárnych priemyselných aktivít má a bude mať multiplikačný efekt na celú ekonomiku prostredníctvom vyvolaných a nepriamych vplyvov. „Celkový vplyv na zamestnanosť odhadujeme na trojnásobok priamej zamestnanosti primárnych odvetví. Inými slovami – reálny negatívny vplyv poklesu primárnych priemyselných aktivít je násobne väčší ako ich priamy pokles,“ upozornil Křetínský.
Filozofiu EÚ a Nemecko v otázke klimatickej zmeny „ÍSŤ PRÍKLADOM“, teda ukázať svetu, že je možné vybudovať ekonomiku s nulovými uhlíkovými emisiami, a pritom si udržať prosperitu, označil za spornú. Prvým zjavným rizikom tohto prístupu je, že ak EÚ ostatné regióny nebudú nasledovať, problém zmeny klímy sa nikdy nevyrieši – emisie EÚ predstavujú menej ako 7 % globálnych. Navyše, pri realizácii tejto spornej stratégie došlo k sérii závažných metodických chýb, tvrdí Křetínský pre Die Welt.
EÚ podľa neho sústreďuje prakticky všetku diskusiu a pozornosť na klimatické ciele (zníženie emisií), ale nevenuje takmer žiadnu pozornosť otázke, ako si udržať prosperitu a ako by prechod na nízkouhlíkovú či bezuhlíkovú ekonomiku mal prispieť k rastu HDP Únie.
Ceny energií
Prvou chybou bolo, že pokiaľ ide o konkurencieschopnosť, Európa úplne zabudla porovnávať svoje ceny elektriny a plynu s cenami v hlavných konkurenčných regiónoch, poznamenal Křetínský s tým, že cena veľkoobchodnej elektriny (base load year ahead) aktuálne v Nemecku osciluje okolo 100 €/MWh kým v USA stabilne okolo 30 – 45 € a v Číne cca 60 €/MWh.
Pritom pred energetickou transformáciou bol tento rozdiel opačný – pred zavedením európskeho systému obchodovania s emisnými kvótami (ETS, zdanenie CO2) stála elektrina v Nemecku tesne nad 20 €/MWh a medzi 20 až 35 €/MWh sa pravidelne pohybovala až do implementácie reformy ETS (Market Stability Reserve Mechanism), ktorá viedla k prudkému nárastu ceny kvóty z 5 €/t CO2 až k 100 €/t. Práve tento nárast ceny kvóty (aktuálna cena 70-80 €/t), je absolútne dominantným dôvodom prudkého nárastu cien elektriny v EÚ a Nemecku, zdôraznil Křetínsky. „Pre porovnanie: cena emisií CO2 je vo väčšine štátov USA nulová (iba Kalifornia a niektoré regióny severovýchodu USA sú výnimkou s daňou za CO2 15 – 35 €/t) a v Číne cca 11 – 12 €/t, a to len od roku 2021, kedy bol zavedený,“ pripomenul Křetínský.
Vzhľadom na to, že cena elektriny v EÚ rástla v dôsledku administratívneho zásahu (zdanením emisií CO2 a jeho následnou korekciou), mohol byť systém nastavený tak, aby európska cena zostala na úrovni ceny v USA, alebo sa jej blížila, a aby pritom stále zabezpečovala prechod od výroby elektriny z uhlia na výrobu z plynu. To je v súčasnosti tiež jediným praktickým výsledkom zdanenia CO2 v nemeckom a európskom mixe výroby elektriny, poznamenal Křetínský pre Die Welt.
V normálnom stave trhu s plynom, ktorý Európa mala až do energetickej krízy v roku 2022 a ktorého návrat sa väčšinou očakáva v roku 2026, sa prechod z uhlia na plyn už odohráva na cenách okolo 30 €/t CO2, zatiaľ čo k ďalšiemu prechodu, teda z plynu na zelený vodík, nedôjde ani pri cenách 100 alebo 200 €/t CO2. „Cena CO2 vo výške 80 €/t teda významne zvyšuje cenu elektriny pre konečného spotrebiteľa, ale má iba veľmi marginálne prínosy pre životné prostredie v porovnaní s cenou CO2 okolo 30 €/t. Podotýkam, že rozvoj obnoviteľnej energie bol vždy založený na garantovaných sadzbách a bol plne nezávislý na skutočných trhových cenách elektriny,“ uviedol Křetínský.
Cena CO2 okolo 30 €/t by podľa neho znamenala oveľa konkurencieschopnejšiu nemeckú elektrinu – okolo 50 €/MWh v čase normálnej situácie cien plynu a s maximami okolo 70 € v súčasnom volatilnom cenovom prostredí.
Zložitejšia situácia pri plyne
Cena plynu v USA je oveľa nižšia ako cena v EÚ (13 € v USA vs. 40 až 50 €/MWh v EÚ) z dvoch dôvodov: jednak v USA prebieha masívna ťažba bridlicového plynu, a zároveň dramaticky poklesli ruské dodávky do Európy v súvislosti s vojnou na Ukrajine. „Naše politiky však situácii veru nepomáhajú: v EÚ, na rozdiel od USA, prebieha neustály pokles domácej produkcie ropy i plynu pre klimatické a ekologické obmedzenia. Toto oslabovanie domácej ponuky výrazne zvyšuje napätie na európskom trhu s plynom, ktorý je, v kontexte poklesu ruských dodávok, dnes plne závislý od dovozu LNG s veľmi volatilnými cenami,“ upozornil Křetínský.
Za ďalší príklad považuje súčasnú situáciu dovozu ruského plynu do Európy. Bolo strategicky zásadné zbaviť sa závislosti od ruského plynu, ale ukončenie už tak veľmi obmedzených dodávok tohto plynu do Európy cez Ukrajinu však v kontexte spomínaného napätia na trhu, umocneného potrebou zásobovať Ukrajinu, zvýšilo cenu plynu v Európe o cca 20 €/MWh. „To na jednej strane spôsobuje spotrebiteľom v EÚ škodu vo výške približne 75 až 90 mld. € ročne (kombinovaný efekt na náklady za plyn a elektrinu), a na druhej strane to v skutočnosti zvyšuje celkový zisk z predaja plynu pre Rusko,“ konštatoval Křetínský s tým, že Rusko síce dováža do Európy objemovo menej plynu, ale za vyššiu celkovú cenu, ako keby k prerušeniu toku nedošlo. Naďalej totiž do EÚ dodáva plyn prostredníctvom LNG dodávok a plynovodom TurkStream a vyššia jednotková cena viac ako kompenzuje stratu z tržieb za dodávky cez Ukrajinu. Berúc úvahy ruské globálne dodávky, je prerušenie ukrajinského toku dokonca masívne ziskové. „Myslím, že je úplne zrejmé, že gesto ukončenia dodávok cez Ukrajinu neprinieslo efekty, o ktoré sa Ukrajina usilovala. Je síce potrebné uznať, že o tomto kroku rozhodol ukrajinský prezident, nie EÚ, ale väčšina lídrov EÚ ho v tomto kroku podporila,“ uviedol Křetínský pre Die Welt a dodal, že ceny plynu v EÚ síce nemôžu byť na úrovni USA, ale určite by sa mohli blížiť polovici dnešných cien, ak by európske politiky boli pragmatickejšie.
Nerealistické ciele vytláčajú priemyselné odvetvia z EÚ
Druhou veľkou chybou pri zavádzaní stratégie ÍSŤ PRÍKLADOM bolo podľa Křetínskeho nastavenie cieľov pre väčšinu odvetví nerealistickým spôsobom (niekedy až fyzicky nemožne, inokedy ekonomicky neprijateľne), pričom lídrom v tomto smere bolo Nemecko, ktoré napríklad na rozdiel od Francúzska urobilo málo pre udržanie priemyslu v krajine a prilákanie investorov.
Firmy, ktoré mali príležitosť výrobu presunúť inam, tak už väčšinou urobili, a nemožno ich za to kritizovať. Pri porovnaní legislatívy, nákladov a úplnej neistoty ohľadom regulačného rámca (ktorý je tak nereálny, že všetci dúfajú, že bude v budúcnosti nejako upravený), je rozhodnutie zvoliť priaznivejšiu geografiu, vrátane USA, de facto dané zákonom, myslí si Křetínský. Ostatní obvykle skúšajú investície do dekarbonizácie odložiť, pretože dúfajú, že legislatívny rámec bude časom jasnejší a ciele budú prenastavené na realistickejšie úrovne. Tí, ktorí už investujú, budú z veľkej časti potrestaní za svoju naivitu (pretože ciele bude skutočne nutné prenastaviť na realistickejšie úrovne a regulačný rámec sa ešte bude vyvíjať). To je presne to, čo sa stalo v segmente výroby energie a čoskoro sa stane aj v iných priemyselných odvetviach, napríklad v oceliarstve, dodal.
„Zmätok okolo cieľov je vzájomne prepojený s úplnou neistotou ohľadom budúcej ceny CO2. Priemysel v Nemecku a v EÚ má z tohto hľadiska pred sebou úplne nulovú predvídateľnosť, najmä v súčasnom politickom kontexte: CO2 môže stáť 30, ale aj 150 eur za tonu,“ uviedol s tým, že aj oveľa menší rozdiel v cenách určuje, ktorá technológia bude ekonomicky životaschopná a konkurencieschopná. V tejto súvislosti je de facto nemožné urobiť zodpovedné rozhodnutie o dlhodobej investícii. Ako už bolo spomenuté, nerealistické ciele naznačujú, že regulácia sa bude musieť vyvíjať. Priemysel má ale nulovú vizibilitu, akým smerom a kedy sa tak stane, poznamenal Křetínský, ktorý v komentári kritizoval aj iracionálnu rýchlosť implementácie zelených politík.
Zhrnutie k zelenej transformácie
„Nemecký priemysel je menej konkurencieschopný, nové investície drasticky klesajú, mnoho výrob bolo a bude premiestnených inam. Zatiaľ sme nezaznamenali reálne dopady na trh práce, ale už sú za dverami a budú mať, bohužiaľ, štrukturálne dopady. Zároveň rastú globálne emisie: zo 49 Gt ekvivalentu CO2 v roku 2015 na 53 Gt CO2eq v roku 2023. Naša stratégia ÍSŤ PRÍKLADOM nefunguje,“ uviedol pre Die Welt Křetínský, podľa ktorého možno jasne konštatovať, že de facto žiadny relevantný štát (mimo EÚ a susedné krajiny vrátane UK) náš príklad a model nesleduje.
K dekarbonizácii dochádza najmä v prípadoch, keď je to ekonomicky výhodné (prechod z uhlia na plyn v USA, čínska stratégia rozvoja priemyslu elektrických vozidiel), alebo z iných pragmatických dôvodov (znečistenie ovzdušia veľkých čínskych miest, a tiež tlak Číny na zníženie strategickej závislosti od dovozu energie). Príležitostí plynúcich z dekarbonizácie sa chopili predovšetkým dvaja hlavní globálni konkurenti Európy. USA navyše opúšťajú Parížsku klimatickú zmluvu, Čína je s emisiami CO2 stále na vzrastajúcej trajektórii a cieli na uhlíkovú neutralitu až v roku 2060. Zároveň vytvára okolo dekarbonizácie masívny priemyselný ekosystém. Okrem iného Čína iba v minulom roku začala výstavbu 95 GW nových uhoľných elektrární, čo je takmer dvojnásobok celkovej uhoľnej flotily EÚ (okolo 50 GW), skonštatoval Křetínský.
„Stručne povedané, EÚ a Nemecko sa správali naivne – náš čisto hodnotovo/ideologicky riadený prístup, na rozdiel od pragmatického prístupu našich dvoch hlavných globálnych konkurentov, možno oceniť pre chvályhodnú motiváciu, ale naše ekonomické oslabenie nevyrieši problémy klímy a ostatných od snáh dekarbonizovať skôr odradiť,“ dodal.
Čas zmeniť prístup
Křetínský je presvedčený, že vzhľadom na uvedené je čas zmeniť prístup, a to nahradením filozofie „ÍSŤ PRÍKLADOM“ novým princípom „PRINÁŠAME RIEŠENIA“. V prípade zelenej transformácie je podľa neho recept jednoduchý – začať konať globálne, pričom predložil návrh potrebných krokov:
1. Cieľ na zníženie emisií v EÚ bude znovu nastavený na úrovne, ktoré sú realistické a zabránia používaniu technológií, ktoré absurdne zvyšujú náklady pre nemecké a európske podniky a občanov. Príklad: náklady na elektrinu vyrobenú zo zemného plynu, bez daní platených štátom (ako je konkrétne napríklad cena CO2), sa dnes pohybujú okolo 100 až 110 eur za MWh a za normálnej situácie na trhu s plynom sú skôr okolo 60–70 €/MWh. Prípadné použitie zeleného vodíka by viedlo k nákladom, a teda cene okolo 350 až 400 eur za MWh (bez ohľadu na náklady na infraštruktúru). Využitie zemného plynu na výrobu elektriny predstavuje asi 5 % emisií EÚ. „Dáva teda zmysel udržiavať plynové elektrárne v prevádzke, pokiaľ, respektíve pokiaľ sa výroba z vodíka nestane konkurencieschopnou. To isté treba urobiť pre každé relevantné odvetvie, pričom v centre debaty musí byť automobilový, chemický a oceliarsky priemysel,“ vyzdvihol Křetínský pre Die Welt.
2. Aby sa kompenzovali úpravy na pragmatické ciele podľa bodu 1, EÚ sa zaviaže, že objem prevyšujúci naše zostávajúce emisie predpokladané v roku 2050 (odporúčam dvojnásobný) bude medzitým zredukovaný investíciami EÚ mimo Európy. EÚ vytvorí akýsi „Marshallov“ globálny klimatický plán a buď sama investuje, alebo umožní spoločnostiam z EÚ investovať v zahraničí do modernizácie či náhrady vysoko znečisťujúcich technológií.
3. Akákoľvek investícia podporovaná EÚ bude musieť využívať určitý minimálny (vysoký) podiel európskych dodávok, čo poskytne dôležitý až masívny stimul nemeckému priemyslu a priemyslu EÚ (technológia výroby energie, chemické a rafinérske technológie, technológie výroby cementu a ocele, technológie pre vlaky a verejnú dopravu, vrátane náhradných dielov, ktoré by sa museli vyrábať). To sú všetko oblasti, kde má Európa schopnosť vyrábať vysoko kvalitné technológie a takýto plán by v nich významne posilnil jej globálnu úlohu.
4. Mechanizmus určovania cien CO2 treba prehodnotiť. Prvky obchodovaného nástroja možno zachovať, ale musíme zaviesť rozumné dlhodobé pásmo, v ktorom sa cena bude pohybovať, a to na takej úrovni, aby sme zachovali konkurencieschopnosť EÚ a poskytli jasnú dlhodobú predvídateľnosť dotknutým odvetviam, a umožnili tak realizovať investície do dekarbonizácie. To všetko však musí sprevádzať pevné záruky stability tohto nového rámca.
5. Bezplatné prideľovanie CO2 nemeckému a európskemu spracovateľskému priemyslu sa musí predĺžiť, pokiaľ nebudú prijaté adekvátne ochranné opatrenia v medzinárodnom obchode (ako je uvedené nižšie).
Medzinárodný obchod a regulácia
Křetínsky, zdôraznil, že nenavrhuje spochybňovanie myšlienky globálneho voľného obchodu ani nepresadzuje paušálne clá na dovozy, ako ich voči niektorým krajinám a produktom uplatňuje prezident Trump. Na druhej strane považuje za potrebné selektívne zaviesť opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na ochranu určitých nemeckých a európskych priemyselných sektorov.
1. Zoznam týchto sektorov musí zahŕňať tie, ktoré sú ovplyvnené ekologickou transformáciou, kde je potrebné kompenzovať priamy aj nepriamy účinok zdanenia CO2, vrátane vyšších nákladov na energie. Je tiež potrebné riešiť konkurencieschopnosť vývozu, je preto potrebné nielen vytvoriť rovnaké podmienky na ochranu úrovne nákladov v EÚ, ale tiež kompenzovať zvýšené náklady európskych výrobcov na ich vývozné aktivity tam, kde je potrebné exportnú schopnosť zachovať a tieto položky sú nákladovo relevantné.
2. Niektoré strategické priemyselné odvetvia, ako je oceliarstvo či ďalšie definované segmenty, musia byť chránené cielenejším spôsobom, aby to riešilo nielen veľmi rozdielne náklady na CO2 a energiu, ale aj rôznu úroveň ekologických predpisov a veľmi rozdielne mzdové náklady a podmienky (pre vybrané odvetvia by som navrhoval zvážiť ACBAM – Acquis Communataire , nie len kvôli CO2), niektoré odvetvia musia byť chránené z dôvodov úplne nesúvisiacich s Green Dealom, napríklad ochrana pred čínskou e-commerce.
3. Je potrebné vykonať analýzu po sektoroch, s cieľom zistiť kde súčasná regulácia európskej spoločnosti príliš oslabuje v porovnaní s globálnou konkurenciou – či už prehnanou reguláciou (napríklad bankovníctvo) alebo naopak výrazne nedostatočnou reguláciou (Big Tech firmy verzus médiá, ako je uvedené vyššie).
„Chápem, že niektoré z týchto opatrení sa môžu na prvý pohľad javiť ako nerealistické alebo revolučné, ale v súčasnom kontexte nimi reálne nie sú a vnímam ich ako životne dôležité pre Nemecko a Európu,“ zdôraznil Křetínský pre Die Welt. Čína, ktorá bude ovplyvnená americkými clami, podľa neho zúfalo potrebuje európsky trh (vývoz Číny do EÚ vlani presiahol 500 miliárd eur). Aj Nemecko a EÚ môžu v obchodnej vojne s Čínou stratiť oveľa menej – vývoz EÚ do Číny predstavuje iba 230 miliárd eur, teda menej ako polovicu európskeho dovozu.
„Pre USA by bol dopad našich opatrení jednak obmedzený, a navyše aj tak budeme nútení cla a regulácia so Spojenými štátmi „obchodovať“ na základe ich tlaku; je teda úplne vhodný moment položiť na stôl naše problémy, najmä v situácii, keď stále držíme v rukách dobré karty pre vzájomné vyjednávanie (napríklad dovoz ropy, plynu alebo vojenského materiálu),“ uviedol Křetínský. Možno tak zhrnúť, že súčasný kontext vytvára ideálnu pôdu pre nový európsky prístup k medzinárodným obchodným režimom a potrebným domácim ochranným reguláciám.
Záver
V prípade zavedenia spomínaných opatrení (alebo iných s rovnakými či lepšími dosahmi) a zároveň obnovenia racionalitu a pragmatizmu ako kľúčových pilierov politík, súčasne pri plnom zachovaní si svojich hodnôt a boja za ne na globálnej úrovni, sa Európa stane silnejšou (nielenže sa zvýši životná úroveň Nemcov a Európanov, ale tiež sa posilní schopnosť Európy presadzovať svoje hodnoty), globálne významnejšou (spolu s technológiami a investíciami bude rozširovať svoj vplyv do rozvojových krajín), a tiež inšpiratívnejšou (nové technológie v rozvojových krajinách pomôžu zlepšiť kvalitu tamojšieho života, znížiť znečistenie a vytvoriť lokálny konkurenčný tlak). „A zároveň znížime emisie skleníkových plynov. Navrhujem naozaj začať konať,“ uzavrel majiteľ EPH Daniel Křetínský pre denník Die Welt.